Prednedávnom sme spoluorganizovali mládežnícku výmenu s názvom „END OF CULTURAL BARIERS“ ktorá sa konala v Španielsku a ktorá bola zameraná na zdieľanie informácií o rôznorodých krajinách a kultúrach ktoré sa zúčastnili mládežníckej výmeny a zároveň zameraná na búranie predsudkov a stereotypov. Účastníci ktorí sa chceli zúčastniť museli napísať esej o tom, načo sú v rámci našej slovenskej kultúry a Slovenska ako takého hrdí. Tu je výber z esejí…
Myslím, že je mnoho vecí v rámci slovenskej kultúry, na ktoré môžeme byť a aj sme hrdí. Už tradične sme hrdí na našich hokejistov a momentálne aj futbalistov. Na ľudí, ktorí na skvelo reprezentujú v zahraničí. Osobne som hrdá na vedca pána Vilčeka či na nášho ministra zahraničných vecí pána Lajčáka. Na naše kresťanské hodnoty, ktoré pretrvali napriek socialistickému režimu. Na naše babky-bylinkárky. Na ovčiu bryndu. Na slovenské salaše a dedinky. Som hrdá aj na našu turistickú povahu a odvahu slovenských ľudí vyraziť do sveta. Aj na našu pracovitosť. Na odhodlanosť zomknúť sa v dôležitých momentoch – SNP, november 1989, úspešné referendum pre vstup SR do EÚ. Na naše folklórne festivaly a remeselnícke trhy – zvlášť tie kežmarské“ (Milena).
Slováci sú tak skeptickí. Pozeráme sa len na zlé veci v našej krajine, zlú sociálnu situáciu, zlú situáciu na trhu práce…. ale keď sa moji spolužiaci počas môjho erasmu opýtali, prosím, povedz nám niečo o Slovensku, nikdy sme tam neboli. Hovorila som o našej úžasnej prírode a prírodných zdrojov. O ľuďoch, ktoré sú väčšinou nápomocní, priateľskí a otvorení k sebe navzájom. O úžasnom jedle. Väčšinou o segedínskom guláši, o dobrej cene za pivo (veď poznáte Erasmákov 🙂 ). Mali by sme byť viac hrdí, pretože máme toľko dôvodov. Máme toľko možností, ako vytvoriť tu niečo nové, máme toľko možností ako študovať, pracovať a žiť bez akéhokoľvek obmedzenia slobody. Musíme byť vďační za to, a pokúsiť sa využiť všetky príležitosti, ktoré nám táto krajina dáva. Ale nezabudnite: musíme nielen využívať a brať, ale aj dávať. Slovensko je tu pre svojich občanov, ale mali by sme tu byť aj my pre Slovensko a zvýšiť povedomie o tak krásnej krajine medzi cudzincami“ (Daniela).
Hovorí sa, že Slováci sú veľmi veľkorysí a ja naozaj verím, že to nie je len klišé. Čím viac rešpektujeme niekoho, tým viac s ním aj zaobchádzame pekne. Som naozaj hrdá, že na Slovensku je rodina stále veľmi dôležitá. Je veľmi bežné vidieť rodinu skladajúca sa z prarodičov, rodičov a detí žijúcich v jednom dome. Je to nejaký druh solidarity, ktorý som naozaj vážim. Ďalšia vec, ktorú považujem za cool je naša „zemiaková posadnutosť“. Nemyslím si, že existuje iná krajina, ktorá môže pripraviť tak veľa rôznych pokrmov zo zemiakov a čo viac, všetky sú naozaj vynikajúce. Nesmieme zabudnúť na našu jazykovú rozmanitosť. Stále existuje mnoho Slovákov, ktorí to nevidia ako niečo, načo by sme mali byť naozaj hrdí. Nemala by byť hanba hovoriť dialektom. Máme toľko krásnych dialektov – od východu na západ“ (Magdaléna).
..ďalšou pýchou slovenského národa sú určite naše pamiatky a príroda. Možno je naša krajina malá rozmermi, ale skrýva veľké bohatstvo prírody a hradov. Na severe sa hrdo rozprestierajú Vysoké Tatry a trochu južnejšie Nízke Tatry. Ponúkajú rôzne druhy chránených rastlín, zvierat ako poniklec či medveďa hnedého. Ponúkajú stovky kilometrov turistických chodníkov, nezabudnuteľné pohľady a fenomény, ako je Aragonitová jaskyňa. Tatry je jedným z deviatich národných parkov, ako je Slovenský raj, Veľká Fatra, Poloniny atď nesmieme zabudnúť na pamiatky. Najväčší hrad v strednej Európe stojí v regióne, z ktorého pochádzam aj ja – na Spiši“ (Petronela).
