Vybrali ma! Hurá! Takto som sa tešila, keď som nečakane obdržala mail so správou, že sa budem môcť zúčastniť tréningu v Taliansku na tému sociálneho divadla. Bola som v eufórii, no odrazu som zamrzla. Uvedomila som si, že po troch rokoch budem po prvý krát letieť do cudzej krajiny. Zľakla som sa.
Dni zostávajúce do odchodu rýchlo ubúdali, a ja som bola plná strachu. Vedela som, že nikoho z účastníkov nebudem poznať – toho som sa bála asi najviac. Tento strach odišiel, akonáhle som obdržala správu od druhej účastníčky zo Slovenska. Hneď som sa upokojila, okamžite sme si rozumeli a od tohto momentu sme už zdieľali svoje obavy spolu.
Prišiel deň D. Po piatich hodinách strávených vo vlaku sme sa konečne po prvý krát stretli. Počas ďalšej cesty sme si krátili dlhú chvíľu rozprávaním. Zhodli sme sa, že projekt určite dopadne skvelo. Mali sme po celú dobu veľké šťastie, lietadlo prišlo načas a chytili sme aj vlak, ktorý nás mal odviezť do malého mestečka, v blízkosti ktorého sa projekt organizoval. Pri výstupe z vlaku sme sa stretli s Maďarským tímom – tu sme si stihli uvedomiť, ako kultúrne blízke naše národy sú. Pripadalo nám zvláštne komunikovať v angličtine. Po mnohých minútach a štípancoch od miestnych komárov nás prišla vyzdvihnúť koordinátorka. Projekt sa mohol začať.
Keď sme dorazili na miesto (zabudla som spomenúť, že to bolo okolo jedenástej večer), takmer všetci spali. Na ďalšie ráno sme sa potom zabávali tým, že si nás – Slovákov a Maďarov – ostatné tímy neustále plietli. Po úžasných raňajkách (už tu sa dalo tušiť, že jedlo bude skvelé) nás konečne čakal program. Začali sme sa navzájom postupne spoznávať – bolo nás 22, z každej krajiny dvaja ľudia. Akonáhle sme si zapamätali naše mená a pochopili, čo nás počas nasledovných dní čaká, prešli sme k jadru programu – hrám z prostredia sociálneho divadla.
Boli to hry veľmi zvláštne. Našou úlohou bolo často úplne improvizovať, ukazovať svoje skutočné emócie a snažiť sa porozumieť druhým. Po dvoch dňoch podobných aktivít sme si boli ohromne blízki. Jeden voči druhému sme boli až nečakane otvorení, a tak nečudo, že začali vznikať pevné priateľstvá. Každý večer sme sa čudovali, ako je možné, že sa poznáme tak krátko, no napriek tomu sa máme tak radi. Vďaka otvorenosti nevznikol žiaden konflikt, z nikoho sa nestala “čierna ovca”. Bolo krásne to všetko pozorovať. Počas trvania projektu sme všetci pochopili, akú hĺbku môžu ľudské vzťahy nadobúdať, keď zmeníme svoj postoj voči ostatným (a taktiež k sebe).
Posledný večer sme sa s kamarátkou – Španielkou – rozprávali o tom, ako veľmi by sme si priali, aby náš každodenný život bol taký plný porozumenia a lásky, ako tých uplynulých zopár dní. Zhodli sme sa, že naše vedomosti chceme začať uplatňovať aj po skončení projektu. Myslím, že sa nám to zatiaľ celkom darí.
Takže čo mi projekt dal? Vieru, že svet môže vyzerať inak, a že sa o to môžem aj sama zaslúžiť. A taktiež mnoho priateľstiev, ktoré, dúfam, budú trvať ešte dlho. Ďakujem Adel za túto úžasnú možnosť!